Atyk

Vystupujem z autobusu a premýšľam. Buď sa vydám smerom "domov" alebo smerom "cintorín". Vyberám si druhú možnosť. Sú sviatky a úprimne povedané, posledný rok som návštevy na cintoríne značne zanedbával.

Prechádzam cez bránu "Dolného" cintorína. Po ľavej strane je časť s detskými hrobmi. Zopár desiatok väčšinou už značne prestarlých náhrobných kameňov. Niektoré s menom, niektoré bez neho. Niektoré s dvomi nie príliš odlišnými dátumami a niektoré len s jedným. Vedľa ide vyšľapaná cestička a ňou prechádzam k "nášmu" hrobu. Mám tu deda. Deda som nepoznal, pretože zomrel 20 rokov pred mojim narodením. Na hrobe boli donedávna dva pásy machu. Jeden na "dedovej strane" a druhý na "babičkinej". Prvé čo som si všimol je, že ten na babičkinej chýba. Mám pocit, že je to znamenie. Radšej odišiel sám, ako by sme ho v blízke dome mali vykopať my ...

Oproti nášho hrobu je hrob Kautzovcov. I keď ono to vlastne nie je ani hrob. Kovová ohrádka, v nej dva stromy, tri ležiace kamene a jeden stojaci. Na stojacom sú mená s dátumami a - čudujte sa alebo nie - jediná rodina tu pochováva svojich členov už od osemnásteho storočia. Tento hrob ma vždy niečim priťahoval. Asi tou starobilosťou, ale zároveň nadčasovosťou. Krásou ukrytou v jednoduchosti. Aj keď tá rodina niečo znamenala, odlíšila sa od bežných hrobov jedine tou ohrádkou...

O tri hroby ďalej je čerstvý hrob pani Durajovej. Pochovali ju len pred dvomi týždňami. Raz o nej napíšem článok. Sľubujem, pani Durajová ...

Na našom cintoríne je len jeden dláždený chodník. Inak sa musíte predierať medzi hrobami. A tak sa prederiem na ten vydláždený chodník a hneď pri jeho kraji je pomník bez hrobu. Pôvodne tu bola sestra mojej praprababičky, Františka. Na hrobe má zlý dátum narodenia. V tom čase bolo zvykom, že ak zomrelo dieťa, tak ďalšie dieťa rovnakého pohlavia dostalo jeho meno. To bol aj prípad Františky. Lenže ona nevedela, že mala rovnomennú sestru a tak sa stalo, že dátum narodenia taj staršej si nechtiac privlastnila tá mladšia...

Napravo je hrob chlapca, ktorý zomrel deň po pätnástych narodeninách. Myslím, že sa utopil. Ale nie som si istý. Je to už dosť rokov a mňa vtedy tieto veci nejako neinteresovali. Je stále ovešaný hračkami ...

Idem ďalej. Hrob akademického maliara Karola Drexlera. Jeho syn ma učil výtvarnú v ZUŠke...

Potom hrob Lucie. Lucia ležala s Babičkou v nemocnici na jednej izbe. Obom prasklo slepé črevo. Babička mala po sedemdesiatke, Lucia pred tridsiatkou. Babička prežila, Lucia nie ...

Vychádzam z cintorína ...

Prejdem na evanjelický. Aj keď posledný z mojich predkov evanjelikov zomrel ešte v roku 1784, mám dôvod sem ísť. Idem rovno po chodníku, až prídem k rodovej kaplnke a hrobke Szegnerovcov. Niekedy to bola najvýznamnejšia rodina nášho mesta. Samí richtári, mešťanostovia, mestskí kapitáni. Darovali pozemok na cintorín a dom na kostol. Darovali mestu richtársky meč. A pred sto rokmi sa zrazu niekam stratili. Je ich tu pochovaných skoro 40. Starci aj párdňové deti. Všetci spolu. Jeden vedľa druhého. Pri vstupe horí jediná sviečka. Pridávam druhú. Čo na tom, že bez nich by naše mesto už možno ani nebolo. Ľudia zabúdajú a vďačnosť sa stráca ... Adieu, predkovia ...

A idem hore Prostrednou. Presne v strede mesta bol niekedy kresťanský cintorín. Nebol ani katolícky, ani evanjelický, lebo sa tam pochovávalo ešte v časoch pred reformáciou. Ale bol v strede mesta a lukratívnosť pozemku vyhrala. Niekedy v osemnástom storočí tu postavili gymnázium. Adieu, predkovia ...

Podobne skončili aj oba židovské cintoríny. Jeden rozparcelovali za Nemcov, druhý za Rusov. A nikom nechýbajú, lebo v meste aj tak nie sú žiadni Židia. Čo na tom, že ich užívali celé storočia. Adieu, predkovia ...

Kráčam Horným predmestím. Na konci "ulice" je náš kostol. Vedie k nemu asi 90 schodov. Nikto nevie presne koľko, lebo nikto nenarátal dvakrát rovnaký počet. Môžete skúsiť. Aj tak sa Vám to nepodarí. Sú asi začarované alebo čo...

Prechádzam ďalšou bránou a som v areáli kostola. Aj tu bol niekedy cintorín, na ktorom sa pochovávali významní ľudia nášho mesta počas minimálne polovice tisícročia. Ale pán farár Bohunický zavolal detektoristov, cennosti z hrobov vybral a kosti s pomníkmi vyviezol do vinohradov. Zostalo ich pár. Adieu, predkovia ...

Úplne mimo chodníka, až pri stene,  je pochovaná manželka grófa Friedricha Carla von Scheidlinga, ktorého diela možno poznáte z niektorej galérie. On je na evanjelickom cintoríne, ona na katolíckom. Zmiešané manželstvo je zmiešané manželstvo. Aj po smrti...

Ďalej si pán farár netrúfol ani na nahrob Jána Herrgotta. Je Vám to meno známe? Hej hej, prapradedo toho senzusáka. Ale tento bojoval v meruôsmych rokoch a zachránil povstaleckú zástavu. Okrem toho daroval Matici Slovenskej svoju zbierku starožitností. Počas života sa kúpal vo víne a utieral sa šunkou. Po smrti začal strašiť na Hajnej búde. Ale o tom inokedy ...

A ďalšia brána a von z areálu. A prejdem cez cestu a ďalší cintorín. Ale to už nie som v Jure, ale na Neštichu. A vlastne sú to cintoríny dva...

Vchádzam na starý. Prvý plot okolo neho nechal postaviť babičkin tato, keď bol za prvej republiky richtárom. A hneď oproti vchodu boli pochované jeho dve dcéry. Boli. Verejné blaho je verejné blaho a tak po vojne cez neudržiavaný detský hrob urobili chodník. Mal by som povedať to "Adieu" ale oni nikomu predkami neboli ...

Hrob hneď pri vchode patrí babičkiným starým rodičom. Pradedo to asi naprojektoval tak, aby okolo jeho svokrovcov musel prejsť každý. Keď ten hrob otvárali, aby doň uložili ďalšiu generáciu, našli kosti v úplne nepoškodenom kabáte. To bol môj prapradedo - tkáč. Kvalitná robota sa spozná aj po päťdesiatich rokoch v zemi ...

Asi tretí hrob od vchodu patrí samotnému babičkinmu tatovi, mame a od posledného augusta aj Krsnoši. Elenkin Palo robí záhradnú architektúru a tak si dal záležať aby hrob patrične upravil. Teraz sa tu zastavuje celá dedina, lebo uprostred je veľké červené srdce z ruží. Niektorí hýkajú od páčenia, niektorí od šoku. Dedina nie je na veľké červené srdcia na hroboch ešte pripravená ...

A teraz sa otáčam a idem na nový "cinter". A ďalšia rodina - babičkin brat, jeho žena a ich dcéra. Snáď ma Boh nepotrestá, ale na Karola mám ťažké srdce, aj keď zomrel roky pred mojim narodením. On vie prečo. A je mi jedno, či to ľutuje. Niektoré veci sa robiť nemajú ... Mimochodom, aj on bol, rovnako ako jeho otec, richtárom. Teda vtedy sa tomu už hovorilo zástupca vládeho komisára alebo tak akosi...

A koniec. Keby som žil o sto rokov skôr a šiel by som kúsok ďalej, prišiel by som k masovým hrobom. Sem sa, ďaleko za mesto, pochovávali obete epidémií moru, cholery a týfusu. Medzi inými aj môj prapradedo (roku 1890) a prapraprapradedo (roku 1831)... Ale to už sú iné príbehy... A hlavne aj tú sú teraz záhrady rodinných domov ... Adieu, predkovia ...

...

V tomto článku som spomenul desiatky ľudí. O každom niečo viem, ale len dvoch z nich som poznal osobne - Krsnošu a pani Durajovú. A s babičkiným tatom som sa tiež raz "stretol", ale to bolo stretnutie na trochu inej úrovni. Desiatky ľudí žili svoje životy a dnes ležia zabudnutí svojimi rodinami, do ktorých vkladali všetky nádeje. S výnimou týchto sviatkov. Lebo veď treba ukázať, že sa viem o "svoj" hrob postarať aspoň raz v roku. Keď sa to tak vezme - za hrob si platíte nájom, je teda Váš. Je to Vaša investícia. Váš majetok. A kto by sa v dnešnej dobe nestaral o svoje peniaze?

Ako to bolo v Ospalej diere?

"A pretože bol slobodný a nebol nikoho otcom, ničie deti o ňom nepočuli ..."

Áno, na ľudí sa zabúda. Moje sesternice nevedia o babičkiných sestričkách. Moja babička len matne tušila, že jej mama nemala 7, ale 10 súrodencov. Môj dedo tvrdil, že jeho otec bol jedináčik a nakoniec bol z ôsmich detí. Niektorí ľudia proste nemajú to šťastie, aby si na nich niekto spomínal celé generácie. Ak nemali potomkov, po rokoch sa k nim nikto nehlási. A nemusia to byť len deti. Aj starí ľudia zomierajú bezdetní. A spomienky miznú a ľudia sa strácajú. Zomierajú ale až vo chvíli, keď zomrie posledný človek,ktory sa na nich pamätá. A ja sa idem pustiť do navracania ich životov...