Atyk

Posledné dni stále sedím u seba v izbe. Z notebooku mi hrá buď Ave Maria, alebo Ave verum corpus. To prvé si Babička želala zahrať na pohrebe. Asi aj chápem prečo. Veď ešte v osemdesiatich štyroch rokoch sa dvakrát denne modlievala pred sochou Panny Márie, ktorú zdedila po svojej prababke. Ave Maria sa u nás v kostole spieva len na mariánske sviatky, a hlavne po slovensky. To druhé si nekázala zahrať Babička. To bol môj nápad. Ave verum corpus sa u nás nehralo (pokiaľ viem) ešte nikdy. Ale na moju prosbu sa ho organista naučil a zahral ho. Aj tak nechápem, ako to stihol za dva dni ...

Na skrinke mám položené Babičkine náušnice. Teda, teraz už vlastne asi moje. Dostala ich od svojich krstných rodičov v roku 1924. Krátko po krste jej ich dali do uší a nosila ich bez jedinej prestávky až do 6. októbra tohto roku, keď išla na magnetickú rezonanciu. Keď prišla naposledy z nemocnice povedala, že ich "potom" môžem dať mojej žene. Raz ...

Keď zomrela Krsnoša, nechcel som ísť ráno do práce. Mama ale povedala, že "život musí ísť ďalej" a tak šiel ... Tentokrát to u nás platí doslovne. Babička zomrela minulú sobotu. Sesternica (ktorá pri nej tiež vtedy bola) išla ešte v ten deň kupovať vianočné darčeky a večer sa prišla pochváliť, čo nakúpili. Brat išiel na druhý deň s kamarátmi na vianočné trhy a druhá sesternica na nejakú oslavu. To len mne to príde nevhodné? Ja chápem, že každý človek smúti inak, ale toto je smútok?

Včera bol u nás maliar. Mama sa rozhodla pre značné zmeny. Začať chce tým, že vyhodí skriňu s babičkinými kabátmi. Lebo že len zaberá miesto. A okrem toho už má objednávku na nové okná a vymeriava nové schodisko. To toto je smútok? Tak ja každý deň prídem zo školy a potrebujem sa ísť vyplakať pod babičkin svadobný obraz a ona ráta, koľko okien nechá vymeniť?

Dnes o tretej ráno mi (po dlhom slede myšlienok hodných samostatného článku) napadlo, že Babička zažila vlastne všetkých prezidentov, ktorých sme kedy mali. Od "tatíčka" Masaryka, až po Gašparoviča. Spolu 20. A okrem toho 7 pápežov, ktorých aj vedela vymenovať. Snažím sa nejako nájsť takéto veci, aby som si to celé mohol podať aj z iného uhla pohľadu.

Keď sme v prvom semestri preberali goniometriu, niekto navodil tému "súvislosť medzi životom a sinusoidou". A Lydka (ktorá chce prejsť na psychológiu) tvrdila, že podľa jej dlhodobých pozorovaní život nie je ako sinusoida, ale kotangentoida. Že človek začína hore a potom je to už len horšie. Nasleduje obdobie, ktoré sa nedá nijako definovať a potom zasa nová perioda.

Posledné mesiace môjho života jej  v tejto teórii dávajú za pravdu. Teraz mám to nedefinovateľné obdobie. Keď je už všetko posraté (pardon za výraz) tak, že to snáď horšie ani byť nemôže.

Za 100 dní som bol na štyroch pohreboch štyroch ľudí. Dva pohreby z rodiny a dva pohreby babičkini spolužiaci, ktorých som bližšie spoznal ako poštár.

Naša rodina je na pokraji zrútenia. Brat skúša, čo si ešte môže dovoliť a tak prichádza domov zfajčený, pripitý, okolo polnoci. So mnou komunikuje len vetou "Potrebuješ notebook?" Keď som naposledy skúsil doma predostrieť moje predstavy o ďalšom živote, skončilo to maminou vetou "Keby si sa chcel odsťahovať, tak kľudne. Mne by to vôbec nevadilo."

A ideme ďalej - Elenka sa budú sťahovať. A keďže Krsnoš nemôže zostať sám, tak sa do vedľajšieho domu nasťahuje druhá sesternica s jej totálne nevychovanými a nezvládnuteľnými synmi a manželom, ktorého mám (za nejakých asi 13 rokov čo ho poznám) akurát tak dosť.

A ďalej? Neznášam svoju školu. Momentálne mi hrozí, že nedostanem zápočet z môjho hlavného predmetu. Lebo som trávil všetok čas pri Babičke a zo siedmich výkresov mám odovzdaný až jeden. Na druhe strane tá škola má tu výhodu, že ak rátam na Pružnosť maticu 5x4 s číslami v rozsahu 0,000 až +/- 500 000,000, nemám možnosť myslieť na iné veci. Ale to je asi jediná výhoda.

A ďalej? Už nekonečne dlho som zaľúbený do ženy, ktorá o to zjavne nestojí. A neviem si s tým nijako pomôcť.

A ďalej? Za posledné mesiace som stratil úplne všetky sociálne kontakty. Ono, keď Vás niekto niekam volá a Vy nikdy nemôžete, druhú stranu to raz omrzí. Miladka ma nepozvala na oslavu svojich narodenín. Je pravda, že aj keby hej, tak by som tam nakoniec nešiel, keďže to bolo deň po pohrebe. Ale tak poznáme sa minimálne 15 rokov. Síce s prestávkou, ale poznáme ... S Miškou som bol pred tromi mesiacmi na dovolenke a teraz n-tý krát ignoruje otázku, kedy by sme sa mohli stretnúť. Teda to "teraz" je relatívne, keďže už týždeň nekomunikujem vlastne s nikým.

Pokazilo sa to. Totálne všetko sa pokazilo maximálnym môžným spôsobom a ja nie som natoľko zručný typ, aby som beh vecí zvrátil iným smerom. Mám pocit, že môj život je na konci poslednej kotangeciálnej periody a za ňou nasleduje už iba nekonečne dlhé nedefinované obdobie...