Atyk

Dnes som vytiahol z police môj prvý mobil. Človek by neveril, koľko dokáže taká malá krabička (i keď on je skôr krabica) vyvolať v človeku spomienok. Teda hlavne v človeku, ktorý nikdy nemaže SMSky. Niekedy som mazal. Každý pondelok, keď som sedel na kraji parketu a čakal na moju večne meškajúcu tanečnú partnerku. Len teraz som už vo fáze, že túto nepríjemnú povinnosť vykonám len na rozkaz hlásenia o plnej pamäti a preto je môj mobil plný sústrastných, dexiových a meškacích správ.

Prvý mobil som dostal v 15tich, lebo som sa chytal na školu do "veľkej Bratislavy" a predpokladalo sa, že by sa mohol hodiť. A pri tomto mobile som zostal vlastne asi do 18tky, kedy som zmenil aparát, ale nie číslo. No a aparát pôvodný zostal na už spomínanej poličke aj s jeho obsahom. Tak som si zaspomínal a vybral to, čo som si pri poslednom mazaní chcel uchovať v pamäti. Ako teda žil pätnásť až osemnásť ročný Rasťo:

V prvom rade - prežíval som svoju prvú (a teda aj relatívne veľkú) lásku. Preto väčšina SMSiek je od nej. A za všetky môžem vybrať asi dve:

K prvej sa viaže spomienka na prvé "skororande", keď som sa svoju vysnívanú odhodlal prvý raz pozvať do kina. Boli sme v Poluse na Parfum-e. A pamätám si, že som sa vtedy chystal do Paríža, kam som ale nakoniec nešiel. Neviem už prečo. No a ako slušný chalan som sa po určitom čase od rozlúčenia nemohol nespýtať "Došla si dobre?". A odpoveď:

"Dosla. Dik za opytanie. Akurat nikto neni doma. Dufam, ze aj ty si v pohode dosiel. Nemam uz pausal, takze uz neodpisem na dalsiu sms. Dakujem za pekny vecer :-)"

Myslim ze po tej poslednej vete som asi celý víkend nespal. Ale tak ...

Druhá SMSka je o niečo mladšia a je odpoveďou na blahoželanie k meninám (áno, potrpím si na písaniek SMSiek k meninám):

"No kto asi? Moj zlatucky Rastik! Dakujem moc moc moc ... Si ma fakt potesil. Ani si to nezasluzim. Ved na mojej oslave som sa ti ani poriadne nevenovala. Ca;o)"

Vtedajšími očami som to "zlatučký rastík" určite videl úplne inak ako to bolo myslené ... Debil ...

Chronologicky najmladšia je správa z júna 2008, ktorú si ale nechám len v telefóne. Je od Barborky pre mňa a Mišku, čo mi pripomína, že od Mišky žiadne správy nemám, čo je kvôli nášmu už vtedy blízkemu vzťahu dosť divné ...

Nechápem, prečo som si uchoval aj Marekovu správu:

"Je to Barbora vsak? Neboj, nikomu nepoviem ani nenaznacim ;)"

K tomu sa viaže spomienka na doučovanie optiky a následné posedenie pri džúse s vodkou, ktorý mi v tom čase ako úplnému abstinentovi dokázal rýchlo rozviazať jazyk. Marek, Marek, s tebou som nehovoril už minimálne pol roka. A to som ti niekedy plakal na ramene ...

Než sa presuniem k TOP, odporúčam si ako podmaz pustiť toto Katka Koščová superstar video, ktoré je na nete v horšej kvalite ako Šindlerovej verzia, ale tak minimálne jeden človek pri ďalšom čítaní pochopí: http://www.youtube.com/watch?v=K5762GbgpSE&feature=related. Počkám kým si to pustíte ... Máme? ...Už? ... Tak ideme ďalej ...

Úplne najstaršou pamiatkou na dávne SMSkové časy je správa z čias, keď ja som mal 16 a autorka 15. Boli sme na lyžiarskom. Vtedy ešte v telke bežala prvá Superstar, Mojsejovci a telenovely o piatej. Filmovým hitom boli Snowborďáci. Počúvala sa asi Shakira, Alice Cooper a Guns N´Roses alebo niekto podobný. Neviem. Ja som fičal na Mozartovi a ABBA. Čiže boli sme na lyžiarskom, bol február 2005 a týždeň predtým zomrel Milan (Fakt to je už päť rokov!?). No a tá TOP SMSka znela:

"Ahoj rasto, co robis? Ja zrovna sedim v pinpongovej miestnosti skoro vedla teba:) inac tu na lyziarskom som zistila ze si celkom fayn chalan :o)"

K správe nie je priradené meno v adresári (lebo autorka potom na svahu stratila mobil a zmenila číslo). Nie je tam podpis. A ja aj po piatich rokoch viem, kto ju poslal. A viem aj to, že som na ňu dodnes neposlal odpoveď ... Tak síce trochu neskoro ale:

"Ahoj tyvieskto, sedim pri notebooku, asi 7 km od teba. Ja som vtedy tiez zistil, ze si fajn baba. Len trosku dlhsie trvalo, kým sme s tým nieco spravili. Ale urcite nelutujem. Snad ani ty ;)"