Atyk

Zasa sedím. Sedím a neviem sa k ničomu premôcť. Mám hlavu plnú myšlienok. Myslím na ľudí z môjho života ktorí sú, nie sú alebo chcem aby boli inde ako sú. Mám pulz okolo 100, tlak sa zatiaľ drží (odkedy Krsnoša zomrela si ho meriam pravidelne). Nie som schopný robiť nič "plodné". Mám kopu rozpracovaných projektov, ale moju hlavu zamestnávajú vlastné nikam nevedúce a nič neprinášajúce myšlienky.

Myslím na Krsnošu. Prečo musela zomrieť taká (relatívne) mladá? Mala iba 62. Bola tri mesiace na dôchodku. Práve vymaľovala a kúpila si nové koberce. Prečo ju v rakve musela hladiť jej mama? Prečo vždy keď som v kostole tak tú rakvu znova a znova vidím? Prečo nemôžem vojsť do jej izby keď sa tam hrajú deti? Prečo vidím ochrnutú tvár namiesto úsmevu? Prečo nikto doma neplače (alebo plače až v noci do vankúša tak ako ja?)? Prečo? Prečo? Prečo? Potrebujem sa vyplakať ale nie je komu. Vankúš už mám premočený, potrebujem nový. Neznášam reči ako "Jej už je dobre". Ja viem že je. Ale mohlo by byť aj tu. Konečne mala na to "dobré" čas ... Asi bežné otázky v takýchto situáciách, ale pre mňa nové. Neviem nájsť odpovede. Chcem aspoň vypnúť to hľadanie, ale neviem to. Nemám ovládač.

Myslím na Ňu. Ženu, ktorú mám rád, ale ktorá nemá rada mňa. Teda má, ale inak ako snívam. Doslova snívam (okrem posledných troch týždňov keď si sny nezapamätám). Myslím na ňu 1 853 712 - krát denne a možno aj viac. Na to že mi začína asi šibať. Že svojim vnucovaním sa prešvihnem hranicu a pokazím priateľstvo. Že sám si uvedomujem, že nič nesmie byť, ale to len moje cítiace ja chce aby to bolo inak. Chcem vypnúť svoje city, ale nemám ovládač. Chcem vypnúť to búšenie srdca keď ju vidím skôr ako ma roztrhne. Chcem vypnúť tú snahu povedať niečo múdre keď nastane ticho v dialógu. Veď tá snaha tam predtým nebola - prvý raz v živote som sa pri niekom potichu necítil trápne. Ale neviem sa premôcť. Kazím to.

Myslím na Babičku. Prečo svojim večným nadávaním, prikazovaním, klianím (vyskloňoval som to dobre?) musí stále pripravovať o nervy svoje okolie? Ja ju mám rád a plačem od strachu vždy keď sa necíti dobre a od šťastia keď má dobrú náladu. Ale už nevládzem. Nevládzem byť s ňou už jeden a pol roka doma a znášať jej výbuchy. Chcem vypnúť môj hnev a byť s ňou pokiaľ môžem, ale nemám vypínač.

Myslím na brata. Toho, ktorý má so sebou nosí v ruksaku obrovskú zásobu tabaku (možno ale nie je taká obrovská - nevyznám sa). Bojím sa aby sa nedal na drogy. Ak sa už nedal. Jeho výbuchy hnevu smerované proti mne a Mamine sú stále horšie a horšie. Viem, že by som sa s nim mal porozprávať, ale on sám zbúral náš vzťah. On má kamarátov dôležitejších ako som ja. Chcem mu prehovoriť do duše ale nemám na to. Nemám ovládač na pridanie odvahy. Nemám na to ponížiť sa pred ním a ísť k nemu a zavrieť dvere a otvoriť ústa ...

Myslím na moje sesternice. Jedna z nich sa musí prisťahovať Krsnoši do domu. Obe mám rád, ale nemám rád manžela tej strašej. Resp. mi nie je tak sympatický ako ten druhý. A teraz vyslov sa ktorú tam chceš. Ja nemám vešteckú guľu aby som videl čo sa ukáže ako lepšie! Keby som vypol city, vedel by som odpoveď hneď. Len takto ju nemôžem povedať nahlas.

Myslím na milión ďalších vecí a kopu ďalších ľudí. Na to ako sa všetko kazí, ako nič nemôže byť podľa plánov a snov. Myslím a chcem zmeniť to čo je a ako to je. Ale sám si uvedomujem, že sa to nedá. Že rozmýšľam nadarmo, lebo veci sú tak ako sú a ja nie som bábkoherec s ľudmi na šnúrkach. Ja to aj tak nezmením. To len tie blbé city potrebujú sebarealizáciu. Potrebujú sa predierať na povrch a ničiť posledné zbytky môjho imageu hovoriaceho "Ja nie som normálny človek. Nemám city. Mám len hlavu"

Keby som tak mal ten vypínač ...