Atyk

V pondelok to bolo už päť rokov odvtedy, čo si zomrela. A dnes je to päť rokov od Tvojho pohrebu. A ja som si popri tom stihol uvedomiť, ako veľa je to času a ako málo som za tie roky na teba spomínal. A ak aj spomínal, tak väčšinou v zlom. Tak dnes si zaspomínam viac ...

V prvom rade: Prečo Norika? Normálni ľudia volajú mamy svojich rodičov Babička, Babka, Starká alebo Starenka. Ja som nesmel. Babička je maminina mama a teda tento "pojem" bol už obsadený. Stará si nikdy "nebola" a babka bola podľa teba len "babka čo sa hrabe v kontajneroch". A tak nezostávalo nič iné, len tá Norika. Áno, a presne preto som Ťa celé roky neoslovoval priamo. Lebo je proti môjmu vkusu volaľ priamych predkov menom.

Celkovo mám pocit, že to bola zámienka na vyvolanie konfliktov. Ty si vlastne tieto zámienky vyhľadávala stále. Ako keď si mi na narodeniny dala zvädnutú kyticu ruží (bez akéhokoľvek vysvetlenia typu "bolo horko") a schválne si sa pýtala, či sa mi páči. Alebo keď Ťa malá Elenka poliala nejakou kávou alebo čím, a ty si s ňou už v živote neprehovorila. Keď si nám pod stromček zásadne dávala dary neprekonzultované s rodičmi a tak sme nadobudli zásobu klasických pyžám veľkosti 3XL. Proste si bola dosť hádavý typ ...

O Tvojom živote viem veľmi málo. Viem, že si mala brata a sestru. A tá sestra zomrela veľmi mladá a ty si sa nejaký čas starala (?) o jej deti. Že Tvoji rodičia boli relatívne dobre finančne založení. Otec bol richtárom Horných Lefantoviec. Že z Vašich peňazí šla značná časť na "sponzoring" miestneho kostola a stavbu "súkromného" mariánskeho stĺpu. A to je asi všetko. Nikdy som po tom nepátral. Je to síce proti mojej prirodzenosti, ale nepátral...

Viem, že po svadbe si sa z prťavej dedinky presťahovala do veľkej Bratislavy. A zrazu sa z váženej richtárovej dcéry stal nikto. A tu podľa mňa pramenila tá Tvoja snaha o prejavovanie úcty zo strany druhých ľudí. Že Ťa všetci museli volať "pani". A že si sa ako veľká pani vždy tvárila. Neviem, možno si sa takou stala až keď od teba dedo odišiel za mladšou. Fakt neviem ...

Práve tá Tvoja panskosť (ktorá ale bola úplne neoprávnená) stála za tým, že Ťa asi nikto nemal úprimne rád. Možno môj otec. Aj keď aj u neho pochybujem, či to nebola skôr kombinácia strachu a citovej závislosti. Nevedela si sa s ľudmi rozprávať ako s rovnými. Vždy to bol výsluch. "Ako v škole?" - "Ako doma?" "- Čo už vieš anglicky?" - ... Osobné témy neexistovali ...

Ale áno, niektoré veci som na tebe mal aj rád. V prvom rade varenie. Fakt si varila dobre. Hlavne polievky. A omáčky. Fazuľu. Kakao. A vlastne skoro všetko. Škoda, že som od otca nevypýtal Tvoje recepty. Napríklad by som vedel, prečo to kakao na raňajky bolo vždy husté, mierne spenené a voňalo ...

Mal som rád to, že si so mnou prešla asi všetky múzeá v Bratislave, Štiavnici a Košiciach. Aj keď asi aj za tým stála tá neosobnosť. Veď čo robiť s malým deckom...

Naučila si ma orientovať sa v Bratislave. Dodnes nechodím podľa názvov ulíc, ale podľa toho kde čo je ...

Každé Vianoce sme pochodili všetky kostoly, aby som videl všetky betlehemy. Najlepší bol asi ten pohyblivý. Teraz neviem či v Trojičnom alebo Kapucínskom kostole. Asi v tom druhom. Tie betlehemy boli ale asi jedinou zámienkou na to, aby si šla do kostola. A vlastne ešte jedna bola. Precvičovanie maďarčiny. Nepriek tomu, že si nebola Maďarka a ani si (pokiaľ viem) nemala predkov Maďarov, chodila si na omše v maďarčine. Fakt asi len kvôli precvičovaniu. Inak mám pocit, že celý Tvoj katolicizmus bol značne hraný a vychádzal len z potrieb dedinského života ...

Veľmi dobre si pamätám posledné dni Tvojho života. Nie preto, že súviseli s Tebou. Všeobecne si pamätám veľa dní. Naposledy som ťa videl 15. X. 2004. Ten dátum sa ľahko pamätá, lebo som mal narodeniny a bol som na ceste na imatrikulácie. To bolo v piatok. V pondelok som zistil, že som si u vás zabudol dáždnik. Zavolal som otcovi a on mi povedal, že si v nemocnici. Nikdy mi ale nepovedal, čo presne sa stalo. Viem len to, čo som si ("potajme") vypočul na pohrebe. Či je to pravda, neviem. V nemocnici si ležala 22 dní v hlbokej kóme. Potom si sa prebrala, a na druhý deň si zomrela. Po pohrebe som Ťa počul ešte jedenkrát. Ale to rozoberať nebudem, lebo by si ľudia mysleli, že som magor ...

Posledné roky si vravievala, že ti ani nebudem chodiť na hrob. A mala si pravdu. Ale to nie je moja vina. Nemala si sa nechať pochovať sto kilometrov od miesta, kde bývam. Minimálne 50 rokov si žila v Krasňanoch, tak si sa mala nechať pochovať v Rači. A nie v Lefantovciach. Vlastne v týchto minútach je to presne päť rokov, čo som sa odtiaľ naposledy vrátil. A momentálne ani neplánujem žiadnu cestu tým smerom. Nie fyzicky. Ešte že existujú tie digitálne cintoríny ...

Teraz by som sa asi mal zmohnúť na nejaký precítený záver. Ale nedá sa. Mám síce na Teba dosť spomienok, ale uznaj, že nie vždy dobrých...

Moja babka Eleonóra M., dcéra Františka M. a Márie Ď., narodená 7. V. 1928 v Horných Lefantovciach, zomrela 9. XI. 2004 v Bratislave. Žila 76 rokov, 6 mesiacov a 2 dni.