Atyk

Piatkový večer ... ten kúzelný pojem. Teda aspoň pre mňa. Symbol "niečoho". Symbol niečoho, kam som nikdy nepatril, niečoho, čo som vždy chcel, ale nikdy som nemal odvahu za tým ísť. A zároveň niečoho, čím som vždy opovrhoval.

Piatok bol vždy o tom, že sa "kamaráti" (aj keď skôr by na nich sedel neutrálnejší pojem - spolužiaci) vzali, šli spolu von a spíjali sa donemoty. A ja som vždy sedel doma. Nad knihami, nad úlohami, prípadne nad rodokmeňom. Zo začiatku mali tendencie ma volať, len po tom večnom "v tomto počasí nebudem cestovať hodinu do mesta" a "keď sa stretneme o ôsmej, je mi to na nič lebo posledný bus mi ide o jedenástej" to akosi vzdali. A tak som si postupne navykol tráviť piatkový večer doma.

Problém nastal vtedy, keď sa minuli knihy a aj úlohy. Napríklad teraz na vysokej úlohy nie sú. Učenia tiež nemám vyše hlavy. A piatkové večery sú neuveriteľne dlhé. Nekonečne dlhé. Nie som schopný ich ničím naplniť. Teda som. Len akosi ma už omrzelo vymýšľať náplň sám pre seba. Napríklad minulý týždeň som chcel ísť s kamarátkou na ples. Ona by aj šla, len "cez skúškové sa musí učiť". A nakoniec zistím, že bola niekde piť s nejakými chalanmi. Proste je to o tom, že moja predstava piatkového večera je iná ako predstavy mojich rovesníkov.

Najhorší je ten čas. Čas, ktorý využívam na nekonečné prehrávanie si života. Toho úbohého života bez najmenšieho náznaku zmyslu, ktorý prežívam. Niekto by si myslel, že ak mám priemer pod 1,5 a som rád, že ho mám, je to naplnenie. Ale nie je. Na čo sú mi tie áčka? Čo mi dávajú do života? Štipko? Nech si ho nechajú. Ja nechcem štipko, ja nechcem aby na mňa spolužiaci pozerali ani ako na génia, ani ako na kocku. Každé z tých áčok by som vymenil za aspoň jednu šťastne prežitú hodinu. Jednu jedinú. To by znamenalo spolu štyri. Až štryri ...

V posledných dňoch začínam strácať akúkoľvek pôdu pod nohami. Mama je stále v práci a ja som doma s babičkou a bratom. Babičkou, ktorá stále nadáva, ako sa o ňu nestaráme, ako jej nedávame jesť, ako naša rodina upadá, ako chce umrieť, ako je slepá, ako sa blíži koniec sveta, ako ako ako... Proste samé negatíva. Začínam sa zmierovať s tým, že z jej úst už pozitívne slovo počuť nebudem. A brat. Brat, s ktorým som si nikdy nedokázal vybudovať vzťah. Ani len taký, aby si ľudia mysleli, že nejaký je. Dva dni spätne som sedel v hale, on prišiel, kopol do mňa tak, že som spadol z kresla a na moju otázku "chceš ma zabiť" odpovedal "chcem, ty buzerant jeden hnusný". Už prestávam reagovať na jeho postavenie. Proste vždy bol medzi nami nekonečný rozdiel. Kým on skúšal vycúvať auto z garáže v nejakých 13tich, ja to nesmiem ani teraz v 20tke. Potom nech sa divia, že som už dvakrát nespravil vodičák. Kým on vie heslo od nášho pripojenia na net, ja ho vedieť nepotrebujem. Veď ho vie on, tak načo by mi bolo? Tie rozdiely sa budovali postupne a ja ani neviem kedy nadobudli také gigantické rozmery. Viem len, že cesta naspäť je nemožná ...

Ďalšia vec je môj osobný život. Osobný ako najosobnejší. Otázky citov a vzťahov. Mám pocit, že tie city sú mi len na príťaž. Načo mi napríklad je to, že mám rád nejaké dievča, keď ono nemá rado mňa. Tedá má - ako priateľa. A neviem či nevidí, alebo nechce vidieť, čo k nej cítim ja. Teda cítim? Nie je to len snaha môjho vnútra uniknúť z tohto sveta. Zo sveta ktorý mi nič pekné v poslednom čase neponúka? Ja neviem ... Hej, bol som do nej zaľúbený pred deviatimi mesiacmi. A potom znova pred tromi, štyrmi. A ešte aj na Vianoce som si tým bol istý. A teraz? Proste mám pocit že si s ňou nemám čo povedať. Okrem školy na inú tému ani reč nepríde. Veď ako by aj mohla, keď je to jediná súčasť môjho života, ktorou sa môžem ako-tak pochváliť? A ďalšia vec - proste ju začínam vidieť v inom svetle. V tom alkoholovejšom. Nie z mojej strany. Z jej. Páčila sa mi ako inteligentné, krásne dievča so zmyslom pre humor, ktoré prežíva (neprimerané) problémy reálneho sveta a napriek tomu ide ďalej. Ako dievča, s ktorým mi vždy bolo super, s ktorým mám kopu spoločných názorov a aj nejaké záujmy a ktoré by vždy vedelo pochopiť všetko s čím by som za ňou prišiel. Ako to zlaté hnedovlasé dievča, čo ma začalo učiť hrať na klavír. Stelesnenie všetkých cností. Len teraz, keď komunikujeme skoro mesiac len cez net, začínam ju vidieť inak. To proti čomu som vždy vystupoval a čo som zavrhoval - alkohol - sa akosi pričasto objavuje v jej živote. Ešte pred pár dňami som si bol istý istý, že ju "chcem". Že to je to dievča, s ktorým by som si vedel predstaviť seriózny vzťah. Len teraz neviem. Malo by to zmysel? Fungovalo by to?

Proste celý môj život je plný vecí, s ktorými neviem pohnúť. Ktoré chcem, túžim, želám si zmeniť, ale neviem ako. Nemám na to silu. Nech urobím čokoľvek, aj tak to dopadne presne naopak ako by som chcel. Vždy sa všetko posunie k horšiemu. Asi som mal tie večery tráviť so spolužiakmi. Možno by som od nich pochytil návod, ako sa "naozaj" tešiť. Ako dať svojmu životu ten "správny" zmysel ...