Atyk

Mám na dosah ruky to, po čom som neuveriteľne dlho túžil. Môžem konečne zmeniť svoj život a neviem, či mám.

Pár týždňov spätne som tu písal o dievčati, ktoré sa mi páči. PáčiLO. Dokiaľ sme boli spolu, písali sme si, vídali sa, chodili spolu von a tak, mal som pocit, že k nej niečo cítim. A zrazu ona na pár dní odišla a ja som si uvedomil, že mi chýba ako dobrá kamarátka a nie ako dievča, ktoré by som ľúbil. Niečo ako "zíde z očí, zíde z mysle". Tých pár dní čo bola preč som využil na neovplyvnené premýšľanie o mojich citoch a dospel som k tomu, že ju nechcem. Konečne som si vydýchol. Nastal u mňa stav "nikoho nemám, nikoho nechcem a je mi dobre". Konečne som sa mohol začať venovať svojim veciam bez toho, aby mi myšlienky lietali kade-tade bokom. A prvou z týchto vecí mal byť filmový večer s priateľkou (= veľmi dobrou kamarátkou).

Keďže v mojom živote bolo vždy viac kamarátok ako kamarátov, neočakával som od toho nič nezvyčajné. Možno mi prišlo trochu divné, keď ma privítala vetou "počkaj, som sa nestihla prezliecť, nemusíš ma vidieť v teplákoch" a to hlavne keď si uvedomím, že po operácii som ju videl s kovovými klinmi v nose, čiže tepláky by som určite tiež prežil. Aj to, že keď sme sa usadili k telke zhasla všetky svetlá bolo trošku nezvyčajné, ale tak dalo by sa to vysvetliľ ako vylepšenie prostredia na sledovanie filmu. A tak sme sledovali až prišiel čas aby som sa odobral na posledný spoj. Lenže ona začala s rečami ako "a šak pôjdeš na prvý ranný" alebo "nechcem tu zostať sama". Snažím sa dodržiavať zásadu, že u nikoho neprespávam, pokiaľ to nie je vyslovene nutné, ale podľahol som. Proste tón akým to hovorila, ten pohľad a záverečné objatie. Zavolal som teda domov, že prídem ráno, ona zavolala rodičom na ples nech sa zdržia dlhšie. Vybrali sme si film, ona našla fľašu vína, pripili sme (ale ani za nič si nespomeniem na čo). Usadili sme sa v trochu neobvyklom objatí ale vzhľadom k tomu, že bolo dosť zima som to nepovažoval za nič mimoriadne. Len potom prišli dotyky, jemné oterky líc a nakoniec bozk. A potom ešte niekoľko dalších.

Keď si to spätne prehrám, mierila k tomu celý večer. Tá veta o teplákoch, zhasnuté svetlá, víno, výber filmov, to ako sme sedeli a ako viedla pod dekou moju ruku a ako mi prechádzala vlasmi. A navyše naše posledné telefonáty keď sa priamo pýtala na to, či "neriešim" niečo s nejakým dievčaťom. Túto tému sme nikdy neriešili po telefóne. Určite chcela aby sa to stalo. Chcela aby som prišiel práve v ten večer, aby sa diali veci čo sa diali a aby skončili tak ako skončili. A na 99% chce niečo viac ...

Ležím doma na antibiotikách, s teplotou 38, boľavou hlavou, hrdlom a všetkými kĺbmi a vo svetlých chvíľkach ako je táto sa snažím prísť na to, ako ďalej. Má ju rád, dokonca veľmi rád. Ale je to len priateľská láska. Po fyzickej stránke sa mi páči, veď inak by to nezašlo tak ďaleko. Je nám spolu dobre, strávili sme spolu celé leto čiže o sebe vieme takmer všetko (a teda aj veci ktoré by som asi o priateľke vedieť nechcel), máme si vždy čo povedať a dosť sa nasmejeme. Nemáme sice úplne rovnaké názory alebo koníčky, ale nemusí to byť problém pokiaľ si priamo neodporujeme. Kopa vecí hovorí za to, aby sme spolu šli ďalej. Až na takú maličkosť formulovanú ako "láska príde časom". Ja viem, že vačšina vzťahov začína jednostrannými citmi. Ale čo ak nič nepríde? Nie je problém ukončiť vzťah ktorý nikam nesmeruje, ale problémom by bolo zbavenie sa toho hajzloidného pocitu, že som ju vodil za nos. Nemôžem jej ale ani povedať "Neľúbim ťa, ale skúsme to". A celé je to sťažené našim dlhotrvajúcim priateľstvom.

Viem, že toto si musím rozhodnúť sám. Len keby som bol bol aspoň schopný normálne premýšľať a hlavne sa s ňou mohol porozprávať z očí do očí a nie zasa len po telefóne. Prekliate chrípkové obdobie!!!