Atyk

Asi to na mňa prišlo. Teda: Možno to na mňa prišlo. Pohybujem sa v mnou doposiať neprebádanej oblasti a potreboval by som mapu, ktorú ale nemôže nakreliť nikto iný ako ja.

Priznávam sa: od prvého a jediného sklamania v láske v mojom živote som si viac ako rok pekne rozvíjal svoju myšlienku večného singlovstva. Len s jednou maličkou prestávkou trvajúcou asi tak týždeň. Ale inak stále. Sám seba som sa snažil presvedčiť, že ja nemám city. Že ja nemám city a to čo som "cítil" predtým bola len akási snaha priblížiť sa ľudskosti iných ľudí. Veril som, že život bude úúúplne fajn ak zostanem sám. Postavím si veľký dom, s veľkou knižnicou a (najnovšie aj) skleníkom. Budem zbierať mince, alebo známky, alebo oboje. Možno si kúpim zvieratko. Asi mačku, lebo tá nevyžaduje venčenie, je čistotná a môžem si ju vziať na kolená. Cez týždeň budem od rána do večera pracovať. Cez víkend budem mať dosť roboty doma. Na city a ľudí proste nebudem mať čas. Postavím si bariéru a postupom času sám uverím tomu, že je to tak správne. Ale ...

V jednom momente som si uvedomil, že to celé môže byť aj inak. V jednom momente, keď sa po dlhých mesiacoch zjavil niekto, koho si v tom dome viem predtaviť. Síce v menšom, bez skleníku, knižnice, mincí a známok, ale za to s citmy, deťmi, vzťahom, ...

Vlastne ani sám neviem, čo cítim. Som na neuveriteľne veľkých pochybách. A čím viac nad tým uvažujem, tým viac možností nachádzam.

Je možné, že ju mám rád. Čiže som sa zaľúbil.

Je možné, že ju nemám rád. Čiže si to nahováram.

Je možné, že ju mám rád. Ale nechcem si to plne priznať, aby som sa opäť nepopálil.

Je možné, že ju nemám rád. Ale snážim sa o svoje poľudštenie.

Je možné, že to vie. Len sa mi snaží nenápadne dať najavo, že ma nechce.

Je možné, že to nevie. A pokiaľ sa nevyjadrím jasne, nebude reagovať.

Je možné, že to vie. A necháva ma na pochybách, aby som ju "dobýjal".

Je možné, že to nevie. A pritom by som u nej mal šancu, ale svojim váhaním o ňu prichádzam.

Všetko je možné a nič nie je nemožné.

Toto nie je matika ani fyzika. Tu si nedosadím veličiny do vzorca a neprídem k jednoznačnému výsledku.

Toto nie je história. Tu neexistuje známy koniec.

Toto nie je román. Nemôžem otočiť na poslednú stranu a prečítať si, či vôbec stojí za to pokračovať.

Na strane jednej viem, že len malé percento vzťahov začína citmy z oboch strán naraz. Ale neviem, či má zmysel začínať, ak sám neviem čo chcem. Neviem, neviem, neviem ...