Atyk

"Ale to boli lepší pacienti..."
"Ktorí pacienti, mami? Keď si tu bola minule?"
"Ked tu Editka bola"
"A prečo boli lepší?"
"Lebo ony neumreli a mne moja Editka umrela..."

Babička prežila svoju prvorodenú dcéru. Jednu z dvoch dcér čo mala. V takomto poradí by sa zomierať nemalo. Malo by to ísť postupne po generáciách. Nedala to na sebe vidieť, ale zlomilo ju to. Zlomilo ju to tak, že 27 dní po pohrebe mala tiež porážku. A o 14 dní ďalšiu. V nemocnici ležala presne na tej istej posteli, na ktorej zomrela Krsnoša. To sme jej samozrejme nepovedali. Strašne sa bála zaspať. Lebo že ak zaspí, tak sa už nezobudí. Nakoniec ju museli uviesť do umelého spánku. Zo spánku stále kričala "mamá, mamá". Niekoľkokrát nám povedali, ako to s ňou vyzerá zle a zjavne naznačovali, že domov sa už nevráti. A vrátila sa. Lebo ešte mala plány. Chcela si prinajmenšom dať operovať oči.

Odkedy sa vrátila z nemocnice, šlo to s ňou zo dňa na deň k horšiemu. Ale len po fyzickej stránke. Rozum mala bezchybný skoro až do úplného konca. Snažil som sa jej pomáhať ako sa dalo. Neviem, možno som mohol robiť ešte viac. Ja fakt neviem. Kŕmil som ju, dával na záchod, rozprával sa s ňou, obliekal, umýval, česal, dával jej krížik a bozk na čelo pred spaním, modlil sa s ňou a hladkal ju po tvári keď nevedela zaspať. Tak čo viac som mohol?

"Lubime sa, Babi?"
"Velmi ..."

Babička bola jediný človek v mojom živote, ktorému som mohol povedať "Lubim Ťa" bez toho, aby som pravdu musel prikrášliť, alebo sa báť, že tým niečo pokazím. Stále som jej to hovoril. Skoro každý deň. Aj tesne pred tým, ako zomrela. Neviem či to ešte vnímala. Dúfam, že hej.

"Rastik, potom ked raz umrem, tak mi zavri oči a zavaž hubu. Nenechajte to take otvorene"

Bol som pri nej, keď zomierala. Zobudil som sa na to, že mamina ide do kúpelne a plače. Povedala, že Babička má úplne modré nechty. A ja som hneď vedel, že je zle, lebo som si spomenul ako Barborke jej mama povedala, nech si nelakuje nechty na modro, lebo potom nevedia, či treba volať sanitku. Alebo tak nejak...
Dal som si na seba župan a hneď išiel dolu. Bola v kresle, otočená k oknu, tak ako sme ju večer dali. Pozerala na strop do kúta a vôbec už na nás nereagovala. Tak som si sadol po jej ľavej (= zdravej) strane, chytil ju za ruku tak, ako som ju chytával, keď večer nevedela zaspať a sedel som tam ešte skoro dve hodiny. Dve hodiny, až dokiaľ jej hlava neklesla do vankúša, z oka nevybehla slza a nezačala mi pomaly, ale aj tak dosť silno stláčať ruku. Potom som jej zavrel oči tak ako chcela. Je to už minimálne päť rokov odvtedy, čo mi to kázala. Neviem ako vedela, že budem pri nej, ale musel som jej želanie splniť.

"Keby dedo vyšel z hrobu, tak by už v temto dome nepoznal nič, len hentej križ a henty hodiny"

Potom som si položil hlavu na jej ruku a videl, že hodiny ukazujú 8:05. A keď všetko skončilo a všetci zostali ticho, tak som vstal a tie hodiny zastavil a vrátil na ten čas. Ak by si ich mal dedo pamätal, tak tu musia byť minimálne 42 rokov. To neviem presne. Ale určite tu boli celý čas, odkedy bola Babička vdovou. A každý deň tikali u nás v hale a odmeriavali dni Babičkinho ale aj nášho života. Až do tohto leta, keď si Babička kázala kúpiť väčšie, aby na ne dovidela. Tak sme v hale zavesili nové, a tieto dali do jej izby oproti postele. Odkedy som ich zastavil, stále je tam čas 8:05. A ten tam už navždy zostane.

"Tvoja Babička musela byť silná žena"
(Lydka)

Áno, Babička bola silná. Vždy bola silná. Najsilnejšia žena, akú som kedy poznal.

Žena, ktorá svoje dvadsiate narodeniny "oslávila" niekde v lese na strednom Slovensku, ukrytá v zemľanke a na jedenie mala len hlúby z kapusty, ktoré niekto ukradol z kompostu.

Žena, ktorá keď do dediny Vrícke, kde vtedy bývala, prišli povstalci a začali boje, musela s neznámou lekárkou operovať prvého raneného u seba v kuchyni len za pomoci kuchynského náradia.

Žena, ktorá mala u seba na horárni ubytovaný Hlavný štáb SNP aj so Žingorom a celý život spomínala, že jej "tie ku**y všetko požrali čo doma mala"

Žena, ktorej keď oznámili, že jej manžel padol v Povstaní, odišla sama do Banskej Bystrice a tam v márnici otvárala všetky veľké rakvy, aby ho našla. Nenašla ho tam a stretla ho pred márnicou na ulici.

Žena, ktorú počas vojny vyhlásili za mŕtvu a keď sa potom vrátila domov, mama z nej na ulici postŕhala šaty.

Žena, ktorej prvý pôrod trval dva celé dni.

Žena, ktorá sama s manželom postavila náš dom od pivnice až po strechu.

Žena, ktorá s manželom svoju mamu naučila po štyroch mozgových porážkach štyrikrát chodiť.

Žena, ktorá sa ako 43 ročná stala vdovou a už nikdy sa nevydala.

Žena, ktorá dokázala sama za jeden deň prekopať našu osemárovú záhradu.

Žena, ktorá prežila dve mozgové porážky, prasknutie slepého čreva, zlomené rebrá, nohu zlomenú v členku a nespočet ďalších zlomenín a chorôb a jediná choroba, ktorú už nezvládla, bol metastázujúci karcinóm neznámeho pôvodu.

Žena, ktorá svoju prvorodenú dcéru Editku, moju Krsnošu, prežila o 93 dní a 9 hodín.

Žena, ktorá prežila veľa zlého, ale aj veľa dobrého a na ktorú budem len v dobrom spomínať po celý zbytok môjho života. Lebo ona bola doma každý deň, keď som sa vracal zo školy. Lebo ona každý deň varila a piekla. Lebo ona mi rozprávala svoje spomienky na celý svoj život. Lebo ona mi každé ráno pred odchodom z domu robila krížik na čelo a hovorila "Dávaj si na seba pozor" a každý raz pred večerný odchodom z domu mi robila krížik na čelo a hovorila "Dávaj si pozor". Lebo (ako hovorí mamina) mňa mala najradšej zo všetkých. A ja som zo všetkých mal najradšej JU.

Moja najmilovanejšia Babička - Emília L. rodená T., vdova po zosnulom Jozefovi L., dcéra zosnulého richtára Karola T. a jeho zosnulej manželky Roziny rodenej K., narodená 3. X. 1924 na Neštichu, zomrela 28. XI. 2009 vo Svätom Jure. Žila 85 rokov, 1 mesiac, 24 dní a 20 hodín.