Atyk

Práve som dopozeral Pád tretej ríše. Vôbec mi nenapadlo, že ten film mi nejako pripomenie posledné dni Tvojho života. A predsa. Teda ani nie priamo film, ale len zmienka o Rusoch. Že len to spojenie "Sú tu Rusi" mi pripomenie jeden z našich posledných rozhovorov.

Bol 21. august 2009, piatok. Ešte som pracoval na pošte a tak ako každý deň som sa aj teraz zastavil doma. Bolo asi pol desiatej. Možno desať. Práve sme s Maminou a Babičkou rozprávali o tom ako prišli Rusi. Vtedy si do kuchyne prišla Ty. Mala si na sebe Tvoje červené kraťase, staré roztrhané tričko a biele ponožky. Vždy si nosila doma niečo staré, aby si mohla chvíľami odbiehať robiť do záhrady. Ale ponožky museli byť čisto biele. A teda prišla si a začala rozprávať svoje spomienky na ten deň, na august ´68. Počul som ten príbeh asi stokrát, takže som oň neprejavil extrémny záujem. Dôležitejší mi bol môj čierny čaj a čokoládový croisant (alebo ako sa to píše). Prepáč. Nevedel som, že viacej mi svoje spomienky rozprávať nebudeš...

Bol 21. august 1968, streda. Šesť mesiacov po dedovej smrti, osem mesiacov po smrti jeho mami. Krsnoša vtedy pracovala na Geologickom ústave na bratislavskej Patróne. Práve mala ísť na konferenciu do Čiech a musela si ísť do práce po podklady. Keďže už od rána nechodila tým smerom žiadna doprava, nakoniec zostala dole v meste. Tam sa nejakým (mne už neznámym) spôsobom v dave stretla s kolegom Marošom. Spolu usúdili, že do práce sa už asi nedostanú a radšej šli kúpiť nejaký chlieb. Potraviny boli vtedy niekde na Obchodnej. Každému predali už len jeden a samozrejme až po vystátí ohromnej rady. Potom išli smerom k Avionu (nie tomu terajšiemu, ale tomu pri Blumentáli - odtiaľ chodili medzimestské autobusy). Museli prejsť cez Námestie SNP, kde už v tom čase boli ruskí vojaci. Maroš k nim šiel a snažil sa s nimi dať do rozhovoru - "Chlapci, čo tu robíte?" a podobné otázky. Vysvitlo, že nemajú čo jesť. Tak Maroš vzal ten jediný chlieb ktorý kúpil (aj keď vedel že ho mal odniesť svojej mame) a začal ho lámať a rozdávať vojakom. Popri tom sa im snažil prehovoriť do duše. Keďže Maroš svoj chlieb rozdal, ten druhý si rozdelili na polovicu. Potom išli okolo miesta, kde (v ten deň?) zabili nejakú študentku.

Nejaký kolega na ústave sa rozhodol provokovať - vyvesil na budovu vlajky západných štátov. Samozrejme to nemohlo zosťať bez následkov, ale keď to prišli prešetrovať, vyhovoril sa na medzinárodnú konferenciu.

Potom museli ísť pre Maminu. Bola niekde na letnom tábore. V tom čase boli už Rusi aj u nás na námestí. Dve ulice od nášho domu. U Chrappu na bránu niekto bielou farbou napísal "Okupanti domov". Samozrejme, že latinkou a nie azbukou. Takže veľký efekt to asi mať nemohlo ...

Kolega Maroš z toho rozprávania sa neskôr stal kňazom. Vždy keď si rozprávala tento príbeh (samozrejme pútavejšou formou ako to viem ja) si nezabudla pripomenúť, že o svojom budúcom poslaní už vtedy vedel. A tiež si nezabudla zdôrazniť tú časť o lámaní chleba. Pri tom poslednom rozprávaní si ale určite nevedela, že presne o desať dní sa s Marošom znova po dlhej dobe stretnete. U nás v kostole, na Tvojom pohrebe. Nikto to nevedel. Ani ja. Inak by som Tvoje rozprávanie počúval pozornejšie. Prepáč ...